Love and Peace :D

Po tom všetkom, čo sa mi v novej práci stalo.
Zoslabenie zdravotného stavu, kvôli stresu, znižovaniu sebavedomia a psychike.
Som sa rozhodla, že dávam výpoveď.

Pripravovala som sa na to, už asi týždeň.
Ako mu tú výpoveď dám?!
Čakala som na koniec mesiaca a začiatok nového mesiaca.
Aby sa mi výpovedná doba začala plynúť.
Nič iné som nechcela, len aby som bola už za tým.

Prišiel do práce.
Všetci na neho vrhli s niečim.
Ja som si radšej počkala, kým sa vyčistí vzduch.

Vošla som s papierom, ktorý bol v tej chvíli taký cenný.
Ťažko mi vychádzali slová z úst a iba toľko som povedala:
,, Dávam výpoveď" - čakala na jeho reakciu.
Keď sa on uvedomil:
,, Sme si nepadli do oka?!" - ON
,, Nie, ja som dosť citlivá na také správanie sa" -JA
,, Ja viem, že som trošku čudný" - ON
,, Ja viem tiež" - to mi nejak vyšlo z úst (HIHI)
,, Mám 2- mesačnú výpovednú dobu". -JA
,, Dobre, tak mám čas to podpísať, ešte si to rozmysli". - ON

Vyšla som bez podpísania výpovede, ktoré má na stole.
Začal sa správať milšie, tak ináč.
Nechápem...
Ale ja si to už nerozmyslím.
Nie.
Raz som sa rozhodla, už moje rozhodnutie nezmení.
Dúfam.