Mala som už dvadsať. Mám za sebou detské lásky, strednú školu, a samozrejme všetky typické puberťácke veci...
Teraz cítim keby som stála pred dverami dospelej ženy a za dverami mladej, naivnej dievčiny.
Uvažujem, to všetko, čo som zažila, ako ma zmenilo. Čo som sa naučila, čo som pokazila, neskôr ako som všetko nepríjemné napravila.
Moje najväčšie facky od života, ma vždy po istom čase postavili znova na nohy.
Moje výborne výsledky, ma nikdy neviedli k pýche. Bola som dosť rozumná riešiť svoje problémy sama.
Ešte vtedy moje problémy dospelí nebrali problémami, ale ja áno.
Bola som príliš citlivá, nesebavedomá, ale vždy som bola silná. Plakala som iba vtedy, keď ma nikto nevidel.
Zrazu prišlo obdobie, keď som moje slzičky ovládať nevedela, ukázali sa všade, v škole, vo vzťahoch...
Bola som slabá, až taká, že by ma aj muška premohla.
Áno, bolo to obdobie, po mojom prvom sklamaní sa v láske. Keď som sa naivne oddala chlapovi, ktorý si ma vôbec necenil, ktorý nevedel, že lásku treba udržať, nie urážať, a hlavne podvádzať, bolo to obdobie, najpochmúrnejšie v mojom živote.
Po tejto udalosti sa moje city zmiešali, nikomu som neverila, nemyslela som si, že ma niekto bude ľúbiť, a že ja budem môcť ešte niekoho ľúbiť. Bolo to obdobie, bez kamarátov, bez rodiny, keď som vlastnej mame neverila.
Bolo to najhoršie v mojom živote, čo ma psychicky zničilo....
Zrazu sa začalo vyjasňovať, ako po búrke. Bolo to vtedy, keď som všetko vzdala, keď som si myslela, že som na nič, vôbec som sa necenila, neľúbila seba, nie žeby niekoho iného.
Vzdala som všetky moje ciele, svoje sny i život. Nechala som ho viesť sám.
Vtedy sa mi do cesty postavil ON. Moja súčasná láska.
Bola ako sivá myška, ešte k tomu mi aj minerálku vypila.:)
Brala som ho, ako ,,teplého kamaráta", do ktorého som sa zaľúbila.
Neviem ako to spravil, že k nemu až takú silnú lásku cítim, ale pomohol mi.
Láska , ďakujem...
Vyliečila som sa. Kytice ruží, sladké slová, vytrvalosť, a odvaha boli mojou tabletkou.
Začala som znova rásť, cítiť sa lepšie, byť silnejšia, a začala som ľúbiť jeho, a už aj seba.
Došla som na niečo, a to aj poviem, s láskou nikdy nesmieme prestať.
Nie, to nikdy!!!!
Ľúbiť musíme stále ale zároveň aj odpúšťať. Musela som odpustiť, aby som sa cítila lepšie.
Ale na to odpustenie, som potrebovala skoro rok, kým sa mi rana zahojila.
Teraz tu stojím, silnejšia, ako som bola, s cieľmi, ktoré som mala.
S obrovskou láskou môjho života a krok za krokom kráčam k mojim cieľom.
A to pomaly a rozvážne, tak aby som si neublížila.
A viem, že moja láska je stále vedľa mňa.... aj to, že bude stále.
Ďakujem, Ďakujem...
Teraz cítim keby som stála pred dverami dospelej ženy a za dverami mladej, naivnej dievčiny.
Uvažujem, to všetko, čo som zažila, ako ma zmenilo. Čo som sa naučila, čo som pokazila, neskôr ako som všetko nepríjemné napravila.
Moje najväčšie facky od života, ma vždy po istom čase postavili znova na nohy.
Moje výborne výsledky, ma nikdy neviedli k pýche. Bola som dosť rozumná riešiť svoje problémy sama.
Ešte vtedy moje problémy dospelí nebrali problémami, ale ja áno.
Bola som príliš citlivá, nesebavedomá, ale vždy som bola silná. Plakala som iba vtedy, keď ma nikto nevidel.
Zrazu prišlo obdobie, keď som moje slzičky ovládať nevedela, ukázali sa všade, v škole, vo vzťahoch...
Bola som slabá, až taká, že by ma aj muška premohla.
Áno, bolo to obdobie, po mojom prvom sklamaní sa v láske. Keď som sa naivne oddala chlapovi, ktorý si ma vôbec necenil, ktorý nevedel, že lásku treba udržať, nie urážať, a hlavne podvádzať, bolo to obdobie, najpochmúrnejšie v mojom živote.
Po tejto udalosti sa moje city zmiešali, nikomu som neverila, nemyslela som si, že ma niekto bude ľúbiť, a že ja budem môcť ešte niekoho ľúbiť. Bolo to obdobie, bez kamarátov, bez rodiny, keď som vlastnej mame neverila.
Bolo to najhoršie v mojom živote, čo ma psychicky zničilo....
Zrazu sa začalo vyjasňovať, ako po búrke. Bolo to vtedy, keď som všetko vzdala, keď som si myslela, že som na nič, vôbec som sa necenila, neľúbila seba, nie žeby niekoho iného.
Vzdala som všetky moje ciele, svoje sny i život. Nechala som ho viesť sám.
Vtedy sa mi do cesty postavil ON. Moja súčasná láska.
Bola ako sivá myška, ešte k tomu mi aj minerálku vypila.:)
Brala som ho, ako ,,teplého kamaráta", do ktorého som sa zaľúbila.
Neviem ako to spravil, že k nemu až takú silnú lásku cítim, ale pomohol mi.
Láska , ďakujem...
Vyliečila som sa. Kytice ruží, sladké slová, vytrvalosť, a odvaha boli mojou tabletkou.
Začala som znova rásť, cítiť sa lepšie, byť silnejšia, a začala som ľúbiť jeho, a už aj seba.
Došla som na niečo, a to aj poviem, s láskou nikdy nesmieme prestať.
Nie, to nikdy!!!!
Ľúbiť musíme stále ale zároveň aj odpúšťať. Musela som odpustiť, aby som sa cítila lepšie.
Ale na to odpustenie, som potrebovala skoro rok, kým sa mi rana zahojila.
Teraz tu stojím, silnejšia, ako som bola, s cieľmi, ktoré som mala.
S obrovskou láskou môjho života a krok za krokom kráčam k mojim cieľom.
A to pomaly a rozvážne, tak aby som si neublížila.
A viem, že moja láska je stále vedľa mňa.... aj to, že bude stále.
Ďakujem, Ďakujem...
Za to, aby nám vzťah dlho vydržal, budem rozumne konať........
Lebo lásku, je ťažké získať, ale ťažšie je si ju udržať...
Lebo lásku, je ťažké získať, ale ťažšie je si ju udržať...
Komentáre
Krása
ďakujem
:)