Love and Peace :D

Dnes teda niečo o prvom dojme – zoznámení a predstavení.
Základom akéhokoľvek spoločenského styku je pozdrav.
Ten môže byť priateľský, chladný, úctivý, alebo môžete pozdraviť aj pokývaním hlavy či nadšeným mávaním rúk nad hlavou.
G. B. Shaw raz povedal, že prvý zdraví ten slušnejší, avšak pri formálnych príležitostiach treba pri pozdrave dodržiavať isté pravidlá.
 V spoločenskom styku platí, že mladší zdraví staršieho, muž ženu, ten kto vstupuje (do miestnosti, obchodu, kancelárie, výťahu), pri pracovnom styku podriadený nadriadeného.
Pri prvom kontakte s človekom je dôležité predstavenie sa. Bežné predstavenie by malo zahŕňať už spomínaný pozdrav, zreteľne vyslovené meno a frázu, ktorou dáme najavo, že nás teší.



Ak zoznamujete dvoch ľudí, to znamená, že ste prostredníkom pri zoznamovaní, mali by ste vedieť, koho komu predstaviť: žene predstavujeme muža, staršiemu mladšieho a v práci tomu, kto je vyššie postavený predstavujeme osobu s nižším postavením .
Pri sprostredkovaní zoznámenia dvoch ľudí je vhodné postupovať takto:
- Vstupná fráza k zoznámeniu (Dovoľte, aby som vám predstavila...)
- Meno osoby s menšou prioritou
- Niečo o predstavovanej osobe (čo robí, odkiaľ je a pod.)
- Meno osoby s vyšším postavením
- A tiež nejakú zaujímavosť o tej osobe.
V spoločnosti viacerých ľudí môžeme predstavovať za radom bez ohľadu na pohlavie, vek alebo pracovnú pozíciu.
Pri zoznamovaní by sme mali vždy stáť, výnimkou sú starí a chorí ľudia.

Sprevádzané je podaním ruky, kedy tiež patria rovnaké pravidlá ako pri prestavovaní,
čiže ruku podáva žena mužovi, starší mladšiemu, nadriadený podriadenému a hostiteľ hosťovi .
Ruka sa podáva celá a stisk má byť optimálny, ani príliš silný, ani ako „vyľakaná ryba“.
Dopĺňa ho pohľad do očí, a ak chcete spraviť ešte lepší dojem, skúste na tvári vylúdiť milý úsmev.
Osoba, ktorá má podať ruku, by to mala spraviť bez okolkov a rozpakov, aby nedochádzalo k trápnym situáciám.
Niektorí gentlemani zvyknú dáme pobozkať ruku, žena nemusí ďakovať, iba pozdraví a usmeje sa.
Ak si vo väčšej spoločnosti nezapamätáte meno človeka, nevadí, ak sa ho neskôr pri rozhovore spýtate, ako sa volal. Je to vždy lepšie, ako sa komplikovane vyhýbať osloveniu.

U nás je zvykom oslovovať ľudí jedným z troch spôsobov (pokiaľ si teda netykáte a neoslovujete sa krstným menom):
- bežným oslovením (pán, pani, slečna),
- funkčným titulom (pán riaditeľ, pán námestník a pod.),
- akademickým titulom (pán doktor, pani docentka...). Z hierarchie je najvýznamnejší titul akademický, potom pozícia a až potom bežné oslovenia. Nabudúce si niečo povieme o vizitkách a o čom hovoriť, alebo takzvané „small talk“.